NÁŠ DAR MENOM KLÁRA

            Istý farár spomína: „Keď na fare zazvonil zvonec, šiel som otvoriť dvere. Uzrel som vysokého muža s čiernymi očami a poriadnou bradou a jeho manželku, dokonale upravenú, s profilom madony a tmavými modrými očami. „Vstúpte, prosím, obaja!“ povedal som. „Všetci traja,“ opravil muž smejúc sa. Až potom som zbadal tašku pre bábätko, ktorú nežne položil k nohám. Pootvoril ju a dôverne povedal: „Malá spí...“
            Potom si muž položil svoje veľké ruky na kolená a zašepkal: „Tak čo, Mária, povieš to ty?“ „Nie, André, súhlasil si s tým, že budeš rozprávať ty. Napokon, je to tvoj príbeh.“
            A tak muž začal rozprávať. Zo začiatku hľadal slová, neskôr už plynuli ako gejzír z jeho úst. Bol sirotou, ktorá prežila svoje detstvo v detskom domove. Tvrdo drel, aby sa stal inžinierom. Keď stretol Máriu, hneď jej povedal: „Žiadny kňaz, žiadna radnica a nikdy žiadne deti. Dohodnuté?“ Mária s ľútosťou súhlasila.
            O rok mu oznámila, že je tehotná, a on jej tvrdým hlasom povedal: „Pôjdeš na interrupciu. Hradí to dokonca poisťovňa.“ A keď videl, že Mária váha, nekompromisne dodal: „Buď ono, alebo ja!“ Mária dlho váhala. Raz ráno mu však povedala: „Odíď alebo ostaň, ako myslíš. Ja si však to dieťa nechám.“
            Ostal. Nasledujúce mesiace boli pre Máriu strašné. André ju neustále prehováral, aby šla na potrat a hovoril o tom, že dieťa nechce. Nakoniec bol účastný pri pôrode, ktorý ním otriasol. Ani nie tak pre príchod tej malej zvraštenej a kričiacej veci na svet ako pre utrpenie tej, ktorú miloval.
            Postupne - napriek všetkému – sa však jeho srdce začalo meniť. Keď o šesť mesiacov po narodení malej sedel pri jej postieľke a díval sa na ňu, začalo mu vŕtať v hlave: „Pred rokom si neexistovala, a teraz si tu, taká krásna. Odkiaľ si prišla, Klára?“ A ďalej hovorí: „Neveril som v Boha, ale keď som pozeral na to krásne malé stvorenie, poznával som, že to nemôže byť náhoda, ktorá utvorí taký zázrak!“ A ona zrazu otvorila oči. Pozerala na mňa svojimi veľkými očami. Bol to neznesiteľný pohľad. Prevrtával ma, súdil ma. Bol som si vedomý toho, že keby Mária urobila to, čo som od nej chcel, Klára by tu nebola. Hanbil som sa pred ňou. Zamrvila sa a natiahla ku mne svoje rúčky. Podal som jej prst a ona ho chytila svojou drobnou ručičkou. Stisla ho tak silno, až jej obeleli nechtíky. Usmiala sa na mňa. Niečo sa vo mne prelomilo – ako priehrada, ktorá povolí. Znova zatvorila očká a ja som sa rozplakal ako dieťa. Tak, ako som už dlho neplakal – od bolesti, ale aj od radosti, že Klára je na svete. Cítil som, že v tej chvíli mi Boh odpustil. Pomodlil som sa modlitbu Otče náš, ktorú som poznal, ale ktorá zároveň bola pre mňa veľmi ťažká, lebo vlastného otca som nikdy nepoznal.
            V tej chvíli vošla do izby Mária. Nič som jej nemusel vysvetľovať – ženy mnohé veci chápu aj bez toho. Povedal som jej však: „Drahá, mám takú myšlienku. Čo by si povedala na to, keby sme dieťatko dali pokrstiť?“ Okamžite súhlasila. „A ešte jednu myšlienku mám,“ povedal som rýchlo. „Keď už budeme mať po ruke kňaza – ak by si súhlasila – mohli by sme ho požiadať, aby nás zosobášil.“ Mária sa mi hodila okolo krku, považujúc ma za veľkého blázna. Preto sme aj tu.“
            Onedlho sa konala svadba i krst. Počas svadobného obradu sa Klára začala na rukách krstnej mamy vrtieť. Chcela byť pri mame a pri otcovi. Bola teda medzi nimi práve vo chvíli, keď si sľubovali vernosť a zvedavo sa dívala, ako mama navlieka blyštiaci sa prsteň na otcov veľký prst. Bol to ten istý prst, ktorý tak mocne držala počas tej výnimočnej noci.
Pristalo jej meno Klára, čo znamená „jasná“, „svetlá“. Jej úsmev daroval svetlo viery jej otcovi.

                         (Zdroj: Veľké pravdy v malých príbehoch 3, Piere Lefévre)